(KR 8/2012)
Život človeka sa skladá z chvíľ! Chvíľ pekných, na ktoré nikdy nechceme zabudnúť, chvíľ normálnych, na ktoré časom zabudneme, no pri určitých okolnostiach sa nám opäť vynárajú v pamäti, a chvíľ ťažkých, na ktoré by sme radšej zabudli a v neposlednom rade ich ani nikdy nezažili.
Tak aj ja by som radšej zabudol a vlastne radšej ani nikdy nezažil ten okamih, keď som sa dozvedel tragickú správu o mojom priateľovi Dežkovi Mecnerovi. Radšej hľadám v pamäti spomienky na chvíle krajšie a príjemnejšie vo vzťahu k Dežimu.
Vynára sa mi moment nášho prvého stretnutia vo Výcvikovom stredisku Policajného zboru v Malých Levároch. Písal sa tuším rok 1998, stál som na balkóne a pozoroval som skupinu mladých psovodov pri nácviku obrany. Vtom medzi nich vchádza „chalan“ v ringovom obleku s hokejovou prilbou na hlave a začína im robiť kúsačky. Je to celkom iné, jeho štýl, rýchlosť, pohyb, komunikácia figuranta a psa – jednoducho ma zaujal. Zo zaujímavosti som zašiel za šéfom strediska a zisťujem, že je to okresný psovod zo Senca, Dezider Mecner. Po prvom stretnutí nasledovali ďalšie a ďalšie, predovšetkým na kynologických podujatiach. Naše rozhovory už neboli len zdvorilostné o počasí, ale bavili sme sa o líniách nemeckých ovčiakov, o výcvikových metódach, o nových trendoch, figurovaní a mnohom ďalšom, veď spoločných tém sme mali neúrekom.
Dežko na podujatiach ukazoval svoje figurantské kvality a ľudia sa o ňom rozprávali s úctou a uznaním. Všetci sme spoločne obdivovali jeho veľké srdce a ochotu pomôcť. O jeho figurantských kvalitách snáď nikto ani na chvíľu nezapochyboval. Dežko sa vypracoval na bonitačného figuranta, figuranta, ktorý sa prezentoval na kvalifikačkách, a vrcholom jeho figurantskej cesty bola nominácia na Majstrovstvá sveta WUSV v Bratislave v roku 2007. Bohužiaľ, na tejto najprestížnejšej akcii zo zdravotných dôvodov nemohol celému svetu ukázať, že patrí k svetovej špičke. Aj napriek všetkému na sebe tvrdo zapracoval, so zranením sa popasoval a ukázal, že na pomyselný Olymp figurantov rozhodne patrí. Nebolo hádam kynológa, ktorý by Dežka Mecnera nepoznal.
V roku 2010 sme ho po zrelej úvahe oslovili, či by nemal záujem pracovať v prezídiu Zväzu športovej kynológie Slovenskej republiky. Súhlasil a so zápalom jemu vlastným sa pustil spoločne s nami do práce s cieľom dosiahnuť vytýčené ciele. Za to, že sa nám mnohé podarilo zrealizovať, môžeme ďakovať aj jemu.
Bohužiaľ, osud to zariadil inak a tento vynikajúci človek, ktorého vzácne vlastnosti azda najvýstižnejšie charakterizovali jeho priatelia z Kynologického klubu Tryskáč Bratislava na jeho poslednej rozlúčke, odišiel.
„…z ostýchavého, skromného, ale pracovitého, ctižiadostivého a cieľavedomého chlapca sa postupom času vyformoval sebavedomý, skúsený a zrelý muž, ktorý však hľadel vždy najskôr na svoje okolie, priateľov, kamarátov a až potom sám na seba. Keďže si pôsobil hlavne ako figurant, mohla ešte viac vyznieť jedna z Tvojich najvzácnejších vlastností – snaha pomáhať iným premieňať ich sny a túžby na reálne úspechy v športovej, ale i služobnej kynológii. Nevadilo Ti, že pri oceňovaní najlepších si stál v úzadí a nepočul hlásiť svoje meno. Stačil Ti vnútorný pocit uspokojenia z dobre vykonanej práce. My všetci, čo tu stojíme, veľmi dobre vieme, že bez šikovného a obetavého figuranta sa žiaden úspech v športovej kynológii nikdy nedostaví.
Neskôr Tvoje kroky viedli do KK Tryskáč, kde si naplno rozvinul nadobudnuté skúsenosti a nadanie pre prácu so psami. A práve v tomto klube si Ťa ľudia pre Tvoje osobnostné a odborné kvality neskôr zvolili za predsedu klubu. Nebyť Teba, možno by sa mená psov ako Honda, Chester, Nillo, Duk, Póllo, Zero, Audy, Adonis, nikdy nestali známymi širokej kynologickej verejnosti. V roku 1999 si sa stal reprezentačným figurantom, čo Ti umožnilo cestovať a získavať nových priateľov a známych aj v zahraničí.“ (Výňatok zo smútočnej reči členov KK Tryskáč.)
Hoci je to pre mňa veľmi ťažká a trpká úloha, je pre mňa cťou rozlúčiť sa s človekom takých vzácnych vlastností, aké mal Dezider Mecner, a preto opäť použijem slová a myšlienky, ktoré som napísal spontánne po tragickej správe.
Pre DEŽKA!
„Bez Teba slnko nám nesvieti, slzy zastreli krásu neba, každým pohľadom, Dežko, hľadáme Teba.“
Ako blesk z jasného neba sa v stredu v noci 11. 7. 2012 začala Slovenskom šíriť hrozná správa. Mobily neutíchali, internet nestíhal spracovávať tragickú správu a slovenská, ale aj medzinárodná kynologická verejnosť upadala hlbšie a hlbšie do zármutku.
Áno, je to pravda! Dežko už nie je medzi nami, živými!
Ľudia zostávali ticho, v hlasoch tých, čo hovorili, bolo cítiť chvenie, po chrbte behali zimomriavky a nejedny oči aj silných mužov, ktorí sa so smrťou už neraz stretli, ostali vlhké.
Odišiel jeden z nás, perfektný človek, čestný chlap! Človek, ktorý nikdy nepovedal nie. Človek, ktorý vzorne reprezentoval nás a našu krajinu. Vynikajúci policajt, ktorý zachraňoval životy iných, sa rozhodol tak, ako sa rozhodol.
Všetci si kladieme otázku. PREČO? Mal si takú chuť žiť, toľko energie, toľko plánov! TAK PREČO?
Odišiel si, Dežko, od nás bez odpovede, bez rozlúčky, bez toho, aby si dočítal knihu, aby si splnil, čo si chcel a čo si si predsavzal.
No z našich sŕdc nikdy neodídeš, čas bolesť zahojí, no spomienky na krásne chvíle prežité s Tebou navždy zostanú.
Česť Tvojej pamiatke, Dežko!
Juraj Štaudinger, prezident ZŠK SR
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 8/2012