na stredne dlhé trate – Taliansko
(KR 5/2011)
V dňoch 3. 3. 2011 až 6. 3. 2011 som sa zúčastnil Majstrovstiev Európy psích záprahov mid a long, teda stredných a dlhých vzdialeností vo federácii FISTC, ktoré sa konali v Taliansku v dedinke Ospitale di Fanano, asi 80 kilometrov južne od mesta Modena.
Zo spočiatku početnej reprezentácie som nakoniec zostal sám, pretože ostatní pretekári z rôznych dôvodov účasť na majstrovstvách odriekli. Vzhľadom na veľmi zlé snehové podmienky v celej Európe som mal obavy, či na mieste konania pretekov v Apeninskom pohorí v strednom Taliansku vôbec bude sneh, no organizátori prostredníctvom svojej webovej stránky musherov uistili, že je ho dostatok. Moje pochybnosti o dobrom stave snehu však vzrástli, keď som cestou z Innsbrucku prechádzal Dolomitmi, v ktorých sa udržiaval až od výšky 1 600 metrov nad morom, pričom v dolinách bolo 8 stupňov nad nulou. Teplota sa však postupom na juh prekvapivo znižovala.
V Modene boli namerané už len 2 stupne a zároveň pršalo. Príchodom do dedinky Ospitale di Fanano, kde sa mali konať preteky, som sa dostal do snehovej fujavice, či priam do kalamity, nevediac, aká cesta ma čaká ďalej. Miesto pretekov bolo vzdialené približne 12 kilometrov od dedinky položenej v kopcoch. Bez reťazí by som sa do miesta štartu vo výške 1 300 metrov nad morom nebol vôbec dostal, a aj s nimi som mal namále, nehovoriac o navigačných problémoch. Viackrát som si myslel, že som sa stratil, pretože smer k pretekom bol vyznačený len občasnými ceduľami. Na mieste štartu bol problém vôbec zaparkovať, nakoľko v dedine bol iba jedna cesta, po ktorej stranách parkovali musheri. Navôkol bol približne meter snehu.
Stake out, miesto, kde musheri mali parkovať, bolo sústredené okolo dvoch horských chát, jedinej známky civilizácie. Dané miesto sa nachádzalo v hlbokom lese, kde sa okrem vychodených či vypluhovaných chodníkov vôbec nedalo chodiť. Najviac sme nechytali žiadny telefónny signál – skrátka divočina, ako sa patrí. Po prezentácii v jednej z miestnych chát a odovzdávaní štartovných čísel mali počas ďalších troch dní nasledovať tri rovnaké etapy v dĺžkach závisiacich od počtu psov a kategórie mid alebo long. Ja som pretekal v kategórii skijoring mid, do ktorej spadajú bežci na lyžiach s jedným až dvoma psami.
V mojom prípade išlo o jednu šesťročnú sučku sibírskeho husky menom Nikita. Čakalo ma približne 35 kilometrov v každej etape. Mal som obavy z otázky ubytovania. Na internete sa nedalo nič zohnať, preto som bol pripravený spať v aute. Pomohli mi však kamaráti – talianski musheri, s ktorými som nakoniec býval na chate. Po anglicky ich vedelo iba zopár, najmä večere tak s nimi boli zážitkom. Celý večer si niečo hlučne vysvetľovali v taliančine a ja som sa cítil ako v talianskom filme, čo mi však nevadilo, naopak som to bral s úsmevom. Keď som niečo potreboval, veľmi ochotne pomohli. Mimochodom, večerali sme asi štyri chody a zapíjali ich ľahkým vínom, čo rozpustilo moju predstavu o zdravej talianskej strave. Hody končili i o jedenástej v noci, ťažšie trávenie bolo odmenou. V druhú noc ma dokonca majiteľ jednej z chát nahovoril na polnočný hodinový skialpinistický výlet s čelovkami, čomu som neodolal, aspoň mi lepšie vytrávilo.
Hodina štartu na plánovanej trati bola určená na nasledujúci deň – piatok. Ako sa však v tomto roku stalo pravidlom, príroda si urobila po svojom. Na rozdiel od predchádzajúcich šprintových Majstrovstiev sveta FISTC na Donovaloch, kde sneh pred pretekmi zmizol a organizátori ho museli úmorne dovážať na trať, v Taliansku, na mieste situovanom oveľa južnejšie než Slovensko, sa snehová kalamita navyše spojila s ďalšou nepriazňou počasia. Pár hodín pred štartom totiž zástupca FISTC pre stredné a dlhé trate skušobným prejazdom traťou zistil, že je v daný deň neschodná kvôli hmle. Viditeľnosť dosahovala maximálne šesť metrov a trať navyše viedla nebezpečným terénom, preto prvá etapa, ktorá mala štartovať v piatok, bola zrušená.
Vybral pozrieť sa preto na trať na skialpinistických lyžiach so psom na voľno a zistil som, že od štartu vo výške 1 300 metrov nad morom stúpa na prvých piatich kilometroch až do výšky 1 700 metrov nad morom na passo Croce Arcana. Tu bola naozaj poriadna hmla sprevádzaná neskutočne silným mrazivým vetrom. Musheri mali možnosť vo voľnom dni absolvovať so záprahmi asi 20-kilometrový výjazd od cieľa do protismeru na miesto bivaku pre long pretekárov a späť do cieľa.
Po piatkovej večernej porade delegátov jednotlivých štátov bola hodina štartu presunutá na sobotňajšiu etapu. V sobotu ráno už bolo počasie krajšie – polooblačno s dobrou viditeľnosťou. Organizátori však zistili, že trať je opäť neprejazdná z dôvodu veľkého množstva snehu napadaného ako na zemi, tak aj na stromoch. Na porade vedenia FISTC a organizátorov bolo preto rozhodnuté, že sa pôjde len jedna obojstranná trať tvorená 10 kilometrami cez mnou už známe passo Croce Arcana. So spiatočnou cestou nás čakalo 20 km, pričom sa trať mala ísť počas dňa dvakrát – dopoludnia a popoludní.
Pretekári s menším záprahmi mali trate o čosi skrátené. Uvedené riešenie bol veľmi neštandardné a na pomery FISTC unikátne, rozhodnutie však bolo definitívne. Prikázaná trať mnohým musherom pochopiteľne nevyhovovala, pretože svojich psov museli presvedčiť, aby popoludní, o necelé 2 hodiny po dojazde prvej etapy, opäť odbehali tú istú trasu. Navyše sa záprahy smerujúce od štartu stretávali so záprahom vracajúcim sa do cieľa, pričom určité úseky trate boli široké len dva až tri metre. Vo vyšších polohách bola trať široká miestami až päť metrov a upravená veľkým ratrakom.
V prvý deň závodu sa pretekári museli vyrovnať nielen s veľkým prevýšením rozloženým do piatich kilometrov, následným klesaním, a spätnou trasou v opačnom poradí, ale i s mäkkou traťou vystlanou množstvom snehu, ktorý v pásme lesa padal aj zo stromov. Pri prechode horským sedlom Croce Arcana navyše fúkal neskutočne mrazivý vietor, preto bolo po vypätí zo stúpania nutné rýchlo sa obliecť do teplejšieho oblečenia. Počas prvej etapy vzniklo medzi psami viacero konfliktov, nakoľko záprahy sa občas míňali telo pri tele a psi ešte boli plní energie. Našťastie nedošlo k žiadnej vážnejšej roztržke, musheri si pomáhali navzájom.
Pretekanie s jediným psom sa pre mňa stalo nevýhodou. Po počiatočných pokusoch niekoľkých psov o napadnutie som si už Nikitu strážil a radšej som pri známkach prichádzajúceho záprahu odstupoval do závejov. Druhú etapu som sa rozhodol prejsť vzhľadom na množstvo snehu a náročné výstupy na skialpinistických lyžiach s pásmi na stúpanie, čo bolo bezpečnejšie, i keď pomalšie. V druhý deň som sa s prihliadnutím na lepšiu úpravu trate a tvrdší podklad vrátil k bežkám. Deň na to sa situácia s dvoma etapami opakovala, s rozdielom čiastočne skrátenej poslednej etapy, ktorá bola napriek tomu náročná, pretože po dobehnutí dopoludňajšej etapy som mal iba hodinu na oddych pred opätovným štartom. Nebolo mi už všetko jedno – trať bola veľmi ťažká a ísť ju navyše dvakrát za deň bolo náročné nielen fyzicky, ale i psychicky. Väčšie obavy som však mal o psa. Nevedel som, či to fyzicky vydrží, a či mi vôbec odštartuje na tej istej trati štyrikrát po sebe počas dvoch dní. Našťastie sa problémy neobjavili. Ukázala sa trénovanosť a poslušnosť Nikity a ako už mnohokrát predtým, aj teraz som sa na ňu mohol spoľahnúť.
Pre niektorých musherov to už takto šťastne nedopadlo, mnohí z nich na posledné dve etapy, respektíve na poslednú, vôbec nenastúpili. Za vynaloženú námahu sa nám v posledný deň aspoň „odvďačilo“ počasie. Bolo krásne jasno – modré nebo a teplo, až na prechod horského sedla, kde i naďalej dosť fúkalo. Poslednú etapu som si vychutnával, mohol som sa kochať aj výhľadmi na pohorie pripomínajúce našu Malú Fatru s najvyšším vrcholom približne 1 800 metrov nad morom. Celkovo môžem tento pretek hodnotiť kladne, hoci by sa skôr dal označiť slovom dobrodružstvo, spôsobeným extrémnymi zimnými podmienkami – množstvom snehu, hmlou, vetrom, ako aj veľmi ťažkým profilom trate. Časť trasy viedla aj lyžiarskou zjazdovkou, pričom neštandardnú obojsmerku v dvojnásobnom dennom opakovaní nemusím pripomínať. S uvedenými nástrahami sme sa však s Nikitou vysporiadali uspokojivo so šťastným koncom, zvýrazneným ziskom titulu Majstra Európy FISTC mid v skijoringu.
Redakcia magazínu Kynologická revue v mene všetkých slovenských kynológov JUDr. Romanovi Reistetterovi gratuluje!
JUDr. Roman Reistetter
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 5/2011