(KR 11/2011)
Kým sme v minulosti hovorili a písali o bloodboundovi len ako o farbiarovi, dnes stále viac sa toto plemeno dostáva do povedomia chovateľov ako fenomenálný stopár.
Bloodhounda pre svoje „nosové“ schopnosti a vytrvalosť môžete vidieť ako duriča v loviacej svorke farbiara na stope postrelenej zveri ale aj na stope ľudskej či už športovej (tzv. Clean Boot) alebo pri stopovaní konkrétnej osoby v teréne často na frekventovaných miestach (tzv. Mantrailing). V roku 2010 aj preto Klub Svätého Huberta zastrešujúci chovateľov bloodhoundov prehodnotil svoje stanovy a okrem predbežných farbiarskych (PF) skúšok ako jednu z podmienok na uchovnenie jedinca, zaradil aj akúkoľvek oficiálnu skúšku stopovania. Práve požiadavka robiť len PF skúšky často odrádzala záujemcov nie poľovníkov, od kúpy tohto plemena.
Týmto článkom by sme chceli podnietiť záujem širokej chovateľskej verejnosti o toto plemeno a ponúknuť možnosť vyžitia sa celej rodiny na spoločných tréningoch bez nutnosti vlastniť poľovný lístok, byť členom nejakého poľovného združenia a po absolvovaní niektorej zo spomínaných stopových skúšok uchovniť psa či suku. Je nutné zdôrazniť že bloodhound je predovšetkým najlepší stopár a tak ako je schopný neomylne sledovať poranenú zver, tak neomylne sleduje stopy nezvestných ľudí.
Nechcem uvádzať oficiálne charakteristiky tohto plemena ale priblížim ho slovami chovateľov. Skôr však niečo o histórii vzniku bloodhoudov. Je to najstaršie plemeno poľovných psov a jeho krv koluje v žilách takmer všetkých plemien u ktorých hrá dobrý čuch hlavnú úlohu. Jeho pôvodný názov Chien de St. Hubert – pes svätého Huberta sa ešte aj dnes používa vo francúzsky hovoriacich krajinách. Z niekoľkých teórií najpravdepodobnejšia je tá, ktorá datuje jeho vznik do 7. storočia kedy v oblasti Arden, dnes územie Belgicka, kde mnísi opátstva sv. Huberta poľovali s duričmi veľkého vzrastu. Tieto robustné psy vynikali vytrvalosťou pri love diviačej zveri. Mnísi darovali niekoľko párov týchto psov kráľom a šľachticom. Takto sa v 11. storočí za vlády Viliama Dobyvateľa dostali do Anglicka. Tu sa začali krížiť s podobným typom psov ktoré boli bielej farby, takzvaný Talbot. Pravdepodobne sa aj preto ešte dnes u bloodhoundov objavujú biele škvrny najčastejšie na labkách a na hrudi. Prvé zmienky o týchto psoch pod názvom bloodhound, čo znamená plnokrvný lovecký pes sa v anglickej literatúre objavujú od polovice 14. storočia. Z toho vyplýva, že jeho názov nemá nič spoločné s túžbou po krvi ani so záľubou hľadať postrelenú zver.
Vycvičiť bloodhounda je veľmi obtiažné. Aj základným povelom, ktoré ste mu trpezlivo vštepovali do hlavy sa tento „samorast“ pri prvej príležitosti vyhne. Proste to nie je nemecký ovčiak ani labrador. Inak je to pokojný rozvážny pes mierumilovný k všetkému živému hlavne k členom svorky teda k majiteľovi a rodine. Na jeho obranu treba povedať že práve tvrdohlavosť je pri práci, na ktorú bol po stáročia vychovávaný – stopovanie – obrovskou výhodou. Ak je presvedčený, že má správny smer je takmer neodvolateľný, s nesmiernou túžbou prácu dokončiť. Bloodhounda netreba cvičiť stopovať, túto vlastnosť má v sebe zakódovanú na čo má aj prispôsobený veľký a široký nos. Pri výcviku sa kladie dôraz na spoluprácu psovod – pes. Pokiaľ majiteľ psa pochopí jeho povahu a správne využije jeho vlastnosti a schopnosti, je táto dvojica na najlepšej ceste za úspechom či už na stope poľovnej zveri alebo ľudskej.
Bloodhounda v Amerike, ale aj v niektorých európskych štátoch využívajú všetky zložky polície, ale aj profesionálni ale aj dobrovoľní záchranári. Je to jedinečný pes, ktorého označenie páchateľa sa v niektorých krajinách uznáva ako usvedčujúci na súde. Trénovaný jedinec dokáže niekoľko kilometrovú a niekoľko dní starú stopu sám sledovať a vyhodnocovať. Vzhľadom na vysoké nohy a hlboký hrudník je vytrvalým bežcom.
Je to mohutné plemeno. Psi dosahujú v kohútiku 70 aj viac centimetrov s dlhými na hlave nízko nasadenými ušami, voľnou kožou, tvoriacou na lícach vrásky a krátkou hladkou srsťou. Sfarbenie hnedé s čiernym sedlom až tzv. plášťom, ale aj čisto žlté zriedkavo pečeňovo červené. Má majestátnu mohutnú hlavu s typickým hrboľom na zátylku. Silný, primerane dlhý krk s výrazným lalokom umožňuje, že bloodhound nesie počas celej práce na stope nos nízko pri zemi.
Napriek impozantnému vzhľadu a aj keď chovatelia s chovnými jedincami majú absolvované farbiarske skúšky sa toto plemeno neteší veľkej priazni poľovníkov. Pravdepodobne pre jeho veľký vzrast a svojráznu povahu pri výcviku. S postupným prenikaním informácií a praktickými ukážkami výcviku bloodhoundov na ľudskej stope sa otvárajú nové obzory, nie len v rozšírení chovu tohto plemena, ale aj v jeho praktickom využití. Klub Svätého Huberta na Slovensku sa teší na stretnutia pri spoločných tréningoch s novými majiteľmi stopovacích mágov – Bloodhoundov. www.bloodhoun-club.sk
Krisztián Kvarda
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 11/2011