Z denníčka turistického psa – 5. diel

(KR 2/2011)

Z denníčka turistického psa

… pokračovanie minulého čísla…

Výstup smerom hore sme zvládli, povedala by som, bravúrne. Po bláznivom a hrôzu naháňajúcom stretnutí s býčkami, ochraňovaní mojich páničkov pred dvoma „podozrivými“ turistami a šialenom fotografovaní na vrchole najvyššieho kopca celého strediska so žltou tyčkou označujúcou najvyšší bod a bielou ceduľkou objasňujúcou nám nadmorskú výšku, som si už myslela, že po takejto namáhavej túre ma už nič náročné nebude čakať. Pravdou však je, že výstup smerom hore je oveľa, ale skutočne oveľa jednoduchší, a začala som mať trochu obavy z cesty smerom dole. Ešte pred začiatkom zostupu som tajne dúfala, že už žiadne prekvapenia a zvláštne okamihy nezažijem a prežijeme pokojnú cestu dole kopcom. Opak bol však pravdou a ani v tom najhoršom sne by som nechcela nič takto vyčerpávajúce zažiť. A ani môjmu najväčšiemu psiemu nepriateľovi (síce takého nemám, ale tak sa to v podobných situáciách hovorí) by som takýto nervy drásajúci zážitok nepriala.

Spočiatku vyzeralo všetko v poriadku. Vtáčiky neustále poletovali okolo nás, nebo bolo nádherne modré s bielymi oblakmi a atmosféra všade navôkol bola pokojná a príjemná. Skutočne som si relax na vrchole užívala. Koniec-koncov, prečo by som sa niečoho mala báť, veď takéto výstupy sme spoločne absolvovali už nespočetne veľakrát. Jediným zákonom je správne klásť nohy jednu za druhou a pozerať pred seba – nie smerom dole. Stačí len správne prekladať pacičky, držať sa na už vychodenom chodníčku smerom dole, nasledovať mojich ľudí a všetko pôjde hladko a jednoducho. Stále som si v mysli opakovala: „Je to v pohode, nie je to predsa nič ťažké… Ľavá, pravá, ľavá, pravá… Pekne sa drž za svojim páničkom, ten dáva pozor na cestu a vyberá tie najlepšie, najprístupnejšie chodníčky. A samozrejme, že dáva pozor aj na teba, takže sa ničoho nemusíš obávať.“ Verila som môjmu vnútornému hlasu, veď, prečo by som aj nemala. Mojim majiteľom dôverujem najviac na svete a stojíme pri sebe za každých okolností. Veď už sme spolu toľko toho prežili!

Hoci som sa upokojovala a s čo najväčšou oddanosťou tvárila bezstarostne, v kútiku mojej psej duše striehol na svoju chvíľku nepokoj a za ním krčiaci sa strach. Pravdou je, že do kopca sa ide omnoho ľahšie než smerom dolu. Hore sa kráča nenáročne, vtedy pozerám len pred seba a neotáčam sa vzad. V takej chvíli sa sústredím len na výstup a kopec predo mnou. Nepremýšľam nad tým, aká cesta povedie smerom naspäť. Zostup je pre mňa ťažší, pretože musím brzdiť všetkými štyrmi nohami a ťažisko tela sa mi premiestňuje smerom dopredu, čo nie je dvakrát príjemné a ťahá ma to dopredu. V takých chvíľach najradšej uplatňujem moje zaužívané pravidlo – čím skôr dole, tým lepšie, a budem môcť byť vo vyrovnanej polohe.  Strach z výšok nemám, ale keď sa ja – pes domáci a zdomestikovaný – ocitnem v nadmorskej výške 2 357 metrov nad morom, tiež mi nie je všetko jedno. Vtedy by som naše výlety zamenila za mäkučkú podušku a voňavú kostičku.

Opatrne som teda kládla jednu labku za druhou, pomaly sme zostupovali nekonečným vysokohorským chodníčkom. V jednej chvíli sme však zastali a počula som rozhovor mojich páničkov. „Ty choď dopredu a zisti, aká je ďalej cesta. Pokiaľ by to bolo veľmi neschodné, musíme sa otočiť a vrátiť sa tou istou cestou, ktorou sme sem prišli. Už je veľa hodín a museli by sme zrýchliť tempo, aby sme sa stihli vrátiť ešte za svetla naspäť na hotel. Síce neviem, ako prejdem okolo tých ozrutánskych býkov, ale pokúsime sa predovšetkým dostať dolu bezpečne… a za svetla…,“ vravela moja panička. „Ja sa pre vás obetujem a prežijem aj tie zazerajúce dvojrohé obludy, čo ma vohnali do úzkych,“ hrdinsky dodala. „Neboj, nejako to zvládneme,“ ubezpečoval ju pániček. Trošku som nechápala, či ubezpečuje ju alebo seba, lebo situácia vyzerala vážne – nikto sa neusmieval, čo je zjavným signálom, že ide do tuhého. Moji páničkovia sa totiž vždy smejú alebo usmievajú. Vtedy je všetko v poriadku. Myslím si, že je vždy lepšie, keď majú dobrú náladu – aspoň je s nimi sranda a kadečo mi prepáčia.

Hoci som nechápala, o čom sa rozprávajú, z tónu hlasu paničky som nakoniec usúdila, že ide o veľmi vážnu debatu, a podľa toho, ako sa všetko vyvinie ďalej, bude pokračovať aj naša cesta z kopca, ku koncu dnešného výletu.

Pániček sa vydal napred. Už-už som sa chcela pustiť za ním a pokračovať v zostupe, keď ma zastavila moja poistka – panička, ktorá na mňa vždy a všade dáva pozor, aby sa mi nič nestalo. Nechápavo som na ňu pozrela a čakala som, že mi túto situáciu ozrejmí. „Počkáme, kým sa vráti. Ide sa pozrieť, či sa touto stranou kopca dostaneme domov.“ Síce ľudskej reči nerozumiem, ale pochopila som. Sadla som si, uprene som pozerala pred seba a čakala, kedy sa pred nami zjaví môj druhý dvojnohý turista. Hoci je pre mňa ľudká reč niečo nepochopiteľné, na základe tónov, polohy hlasu a nálady viem rozoznať, o čo ide a nakoľko sú vzniknuté okolnosti vážne. My, psy, máme na to svoj „šiesty zmysel“. Sem-tam dokonca vyzerá veľmi zaujímavo, keď sa s nami – psami – rozprávajú naši majitelia. Nezainteresovaný človek by si mohol mnohokrát myslieť, že sme spolu prepojení akýmisi telepatickými schopnosťami a komunikujeme medzi sebou na vyššej úrovni. Skutočne si ostatní neraz myslia, že rozumieme ľudskej reči. Hoci to tak vyzerá, pravdou to nie je. Nevieme, čo k nám rozprávajú, nevieme, aký je význam slov, nevieme, čo znamenajú. Sme si však na sto percent istí, že mávame správne tušenia a vieme skutočne z hlasu svojich pánov vycítiť, čo sa deje.

Ja som v tejto chvíli nemala tušenie veľmi dobré. Bola by som spokojnejšia, keby som sa mýlila.

Pániček sa po malej chvíľke vrátil naspäť k nám. Radostne som ho privítala a čakala, že prinesie potešujúce správy a konečne pôjdeme domov. „Vyzerá to dobre, bude sa to dať zliezť dolu v pohode,“ začal o svojich objavoch, „aspoň potiaľ, pokiaľ som dovidel.“ Začiatok znel veľmi potešujúco, ale ten záver… Už som tušila len to najhoršie. V mojej psej fantázii sa začali premietať hádam tie najkatastrofálnejšie scenáre konca dnešného dňa. Panička sa však rozhodla: „Ideme dolu, verím, že to nejako zvládneme.

A tak sme išli. Všetci sme kráčali opatrne a dávali sme pozor na každý jeden krok. Cestička sa preplietala po hrebeni hôr, a my sme dúfali, že budeme už za ďalšou a ďalšou zákrutou dolu. Nebolo by to až také hrozné, keby sme neprišli na hádam najhorší úsek našej zostupnej cesty. Príjemnú mäkkú trávičku nahradili nepríjemne pichajúce skaly a strach sa začal zakrádať z kútika mojej psej duše a pozvoľna ovládal moju myseľ. Nechcela som ísť ďalej. „Odmietam! Nikam nejdem, mám strach.“

Jednoducho sa mi všetko naokolo v tej chvíli zdalo nebezpečné, vysoké a bála som sa skočiť zo skaly na skalu, pretože by to bol skok do neznáma. Pod sebou som totiž nevidela pevnú zem a spoliehať sa na to, že možno pristanem, by bolo veľmi ľahkovážne. Sadla som si a nechcela som sa ani pohnúť. Nepomáhali prosby, dobré slová. Pamlsky by za normálnych okolností zabrali, no bola som taká vyplašená a vyčerpaná, že ani tie teraz nemali šancu. A to už je čo povedať! Panička už začínala byť zo mňa zúfalá, nakoniec si však zachovala duchaprítomnosť a nehodlala sa vzdať a opustiť ma. Prichytila ma pevne za postroj, druhou rukou za hrudník a pomaličky tlačila smerom dopredu. Keď ma posunula o kúsok dopredu a videla, že to pomaličky pôjde, zozadu ma začala istiť pre prípad, že by som si to rozmyslela a chcela cúvať. Keby som to spravila, pravdepodobne by som sa šmykla a spadla do doliny.

Mojej najlepšej priateľke, spriaznenej duši – paničke, som nadovšetko dôverovala, no aj tak ma to stálo veľa psychickej námahy. A zjavne nielen mňa. Pániček ma chytal vpredu, držal mi predné labky, až som nakoniec opäť stála na pevnej zemi – na skalách. Keby boli vedeli, čo tu bude za cestu, išli by sme radšej popri býčkoch. Alebo možno ani nie…

Nohy sa mi neuveriteľne triasli. Bolo to také strašné, že si to všimli aj moji „ľudia“ a chlácholili ma. Cesty však nebol koniec a ešte ma čakal jeden takýto „prenos“ cez výškový rozdiel medzi skalami. Už som sa nechala viesť a nakoniec sme aj tento spoločne zvládli. Bolo to namáhavé pre nás všetkých, no konečne sa pred nami zjavila vysokohorská stráň, ktorá zvestovala koniec náročného zostupu.

Spoza skál vykuklo ďalšie vysokohorské pleso s priezračne čistou vodu. A ja som bola šťastná, že to najhoršie mám za sebou. Aj moji páničkovia sa už začali usmievať, čo bolo dobrým znamením. Pomaly sme prišli k plesu. Vodička bola chutná a čistá, preto som si ju naplno vychutnala – zaslúžila som si. Chvíľku sme oddychovali, obdivovali prírodu, a napokon sme sa vydali dolu jemne sa zvažujúcou horskou cestičkou, aby sme dosiahli koniec našej dnešnej túry. Tento úsek mi už pripadal ako obyčajná prechádzka a bola som šťastná, že tomu tak aj je. Míňali sme ovečky, ktoré sa v pokoji pásli, a strážkyňa stáda nás sledovala svojím pozorným okom. Opäť sme však zbadali v diaľke býčkov ležiacich na tráve. Našťastie sme ich mohli obísť inou cestou poza maličký svah a jednoducho sme sa kontaktu s nimi vyhli. Na jeden deň takéto množstvo zážitkov stačilo.

Domov sme sa vrátili ešte pred západom slnka, našu dnešnú túru sme úspešne zvládli za svetla. Nikomu sa nič nestalo, všetci sme však prežili množstvo emócií a potrebovali sme oddych. Miska plná jedla bola zaslúžená a aj za vyklepané nožičky som dostala drobný pamlsok. Mňam, mňam…

Bol to pekný slnečný deň, vskutku bohatý na zážitky. V tejto chvíli som už ale bola rada, že sme naspäť. Zložila som sa na svoju mäkkú podušku, začala som pokojne oddychovať a nerušene snívať. A mimochodom… Zajtra by mohlo pršať, aby som si po takomto náročnom dni poriadne oddýchla a načerpala nové sily.

Pokračovanie nabudúce…

Lenka Illiťová  (Preisingerová), foto Ľuboš Illiť

Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 2/2011